Jedna hlboká spomienka
Spomínam, na tie časy, keď ti úsmev žiaril na perách
Pamätám sa na deň, keď si sa zjavil u nás vo dverách
Prišiel si blízko, veľmi blízko a šepkal tie krásne slová
Nechcela som veriť tomu šťastiu, no počúvala by som to rada znova
Ostal si so mnou dlhé hodiny a láska nám sršala z očí
Priali sme si zmraziť svet, no ten sa aj tak stále točí
Zastaviť čas na večnosť aby nikdy odísť nemusel
Prianie bolo krásne, no on príliš skoro odišiel
Telefón zvoní, číslo neznáme
Po pár slovách sa duša na čriepky poláme
Ruky skrehli a telefón z nich padá
Neverím, to možné nie je mala som ho tak rada
Mokré oči, zmrazená tvár, srdce naruby
Ty, taký vždy plný elánu a energie... tu zrazu ležíš
Oči máš ospalé a tvár bledú... pokojne spíš
Pýtam sa prečo sa šťastie len tak zlomí
A srdce kropaje sĺz roní?
Prečo zlomené srdce tak strašne bolí??