To čo trápi dušu
Keď nastanú smutné dni a človek má pocit že sa všetko rúca, prichádzajú priatelia aby ho postavili na nohy a ukázali mu svetlo do života...
Čo je to za pocit, kotrý mi zviera hruď, zatiaľ čo v hrdle uviazla akási hrča emócií. Prečo práve pieseň o Kristínke ktorá nešťastne padla z útesu so mnou dnes otriasla inak ako zvyčajne. Nádherné bolo porovnanie priateľa s kvetinou, hlavne teraz, keď medzi otázkami prevláda jediná : "Prečo?" Prečo on? Prečo teraz? Prečo tak náhle? Ach, tá bolesť... Zo zatajeným dychom sadám ku pianu a sledujem tie roztrasené prsty, ktoré sa už takmer správne pohybujú po zvučných klávesoch. Nový tón - nová bolesť... Uvedomujem si, že on ma už nenaučí ďalšie skladby a pod jeho rukami nevzniknú tie nádherné tóny, ktoré som tak rada, ťíško, počúvala...
"Čo sa deje? Ty predsa bývaš väčšinou veselá." Počujem za chrbtom, no otočiť sa za hlasom nedokážem. Tak rada by som utiekla z reality. Niekam, kde on je ešte stále so mnou... Upadám do túžobnej nádeje ale súčastne i fikcie keď na ramene cítim dotyk. Je skutočný, no neotáčam sa, lebo sa nechcem zobudiť s predstavy ktorá mi blúdi mysľou. Viem. Klamem sama seba keď si myslím že je to on - Tomáš. Napriek všetkému, sklamanie mi zaplaví dušu, srdce i myseľ keď otázku zopakuje Jankov hlas. "Čo sa deje?"
Srdce mi bubnuje ako splašené. Neviem čo povedať, ako začať a či vôbec niečo hovoriť. V tej tme je teraz už počuť iba hrkot stoličky. Janko si sadol ku mne a viem že čaká na moje slová, no tie sa s pier derú akosi pomaly. "Môj priateľ... vstredu umrel... taký mladý... prečo?" aj keď je Janko človek ktorý má vždy odpoveď, teraz som ale mala pocit, že uspokojivú odpoveď mi nedokáže dať žiadny človek. Uvedomila som si, že to vie len Boh. "Vieš čo?" pokračovala som "Teraz už viem, že rakovina je naozaj taká hnusná ako o nej hovoria. Ba ešte horšia keď na ňu musia umrieť takí mladí ľudia..." "Ver, že teraz je už na lepšom mieste. Viem že nebo skutočne existuje, veď predsa by bol inak tento život úplne zbytočný." Má pravdu... Lenže prečo to tak musí bolieť??!...
"Smútok, má dve etapy. V prvej si uvedomuješ, že sa s ním lúčiš na naozaj dlhú dobu, nie iba na pár dní. Keď sa lúčiš z niekým, kto ide iba na niekoľko dní preč, je to vždy lepšie, lebo vieš, že sa čoskoro opäť uvidíte. Viem, bolí to o to viac, keď to príde takto nečakane. Druhá etapa je o tom, že čokoľvek čo si k nemu cítila, priateľstvo či láska, určite by si chcela aby to mohlo mať spätnú väzbu. Napríklad keď v jaskyni niečo povieš, odrazí sa ti to späť od steny. A práve o tom to celé je... keď vieš, že to čo cítiš nie je zbytočné ale vráti sa ti to."
Má skutočne pravdu. Celé to dáva uplný zmysel a teraz viem, čo zapríčiňuje tú prudkú bolesť na mieste, kde kedysi ešte bilo srdce, no dnes tam vládne len akési zvláštne prázdno. Som Jankovi vďačná za to, že dokázal premeniť slová ako :chýba mi, je mi smutno že tu nie je, ktoré by som dokázala vypustit z úst, na zmysluplné fakty.
A znova mám pocit, že mi ktosi dal srdiečkod o zveráka, keď hľadám odpoveď na otázku : "Prečo som si nič nevšimla? Ako som len mohla byť taká slepá a nič nevidieť... Veď mi pred očami umieral mladý človek!!. Ani náznakom však na sebe nedal rozpoznať, že sa niečo deje. Práveže jeho úsmev dodával nádej okolitým ľuďom. Rozdával šťastie do poslednej chvíle a to každý nedokáže. Je veľmi málo ľudí, ktorí sa nezložia, keď vedia, čo ich čaká. Takých, ktorí si aj napriek všetkému, užívajú život plnými dúškami....
"Bol ako kvetina. Vieš prečo?" Naznačila som že neviem ale veľmis om čakala, čo povie. "Kvetinu ľudia odtrhnú zo záhrady a dajú do vázy pretože je krásna. Spríjemňuje a oživuje atmosféru v byte. Každý sa na ňu rád pozrie a mnohkrát si s ňou uteší dušu. Ale zaslepený krásou, ktorú vyžaruje, si nikto nevšimne že ona vlastne pomaličky ale isto umiera. Ale na to je tam. Aby tešila ľudí aj keď sama pomaly hynie."
Skutočný
(Julisalove, 16. 10. 2010 16:09)